SLOVENSKÁ KOALÍCIA PRE KULTÚRNU DIVERZITU

Get Adobe Flash player

 

 

Logo SKKD2 petit 317d3

 

Vítame Vás na stránke SLOVENSKEJ KOALÍCIE PRE KULTÚRNU DIVERZITU, ktorá vznikla v roku 2006 na základe prístupu

Slovenskej republiky k dohovoru o kultúrnej rozmanitosti. Doteraz sa k nemu hlási 121 štátov celého sveta.

 

 

     SKKD - Slovenská koalícia pre kultúrnu diverzitu * * * V máji 2020 prešla stránka technickou rekonštrukciou***Dovtedy stánku navštívilo takmer 350 000 návštevníkov***

Medzikultúrny dialóg, Konferencia MK SR 31.3.2007

            Dobrý deň,

Volám sa Jozef Švoňavský, som herec a člen grémia SKKD, v mene ktorej teraz chcem povedať pár slov. Na úvod by som rád povedal, že SKKD v súčasnosti zastupuje osemnásť umeleckých profesijných združení, je členom ECCD a IFCCD, ktorá vznikla v septembri minulého roka v Seville v Španielsku. Svetová Federácia CCD (ktorú založilo 38 štátov) vznikla, podobne ako ostatné koalície v súvislosti s Konvenciou UNESCO o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych vyjadrení, ktorá bola prijatá Generálnou konferenciou UNESCO v roku 2005 a vstúpila do platnosti v marci roku 2007. A práve v súvislosti s touto Konvenciou chcem hovoriť aj o dnešnej téme, o medzikultúrnom dialógu.

Keďže ku Konvencii o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych vyjadrení pristúpila aj EU, ako ekonomicko-hospodárske spoločenstvo štátov v nej združených, Konvencia získala aj pevné miesto v právnom poriadku Spoločenstva. A to či už primárne, aktom vstúpenia, alebo sekundárne – už prijatými Direktívami, Odporúčaniami, či Rozhodnutiami EC v tejto oblasti, ktoré sú v rámci komunitárneho práva členské štáty povinné implementovať do svojich národných legislatív. Čiže, aj keď sú práva a povinnosti členských strán v Konvencii definované pomerne voľne a sú viac otázkou „chcenia, ako donútenia“, nie je to celkom tak, pretože potvrdzuje suverénne právo štátov budovať svoju vlastnú kultúrnu politiku a v prípade členských štátov EU aj v rámci komunitárneho práva EU. K polovici marca ratifikovalo, alebo pristúpilo ku Konvencii o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov 80 štátov sveta + regionálne ekonomicko-hospodárske spoločenstvo – Európska Únia. EÚ si už pri rokovaniach o texte Konvencie vydobyla zvláštne postavenie, keď pri pripomienkach v pléne hovorilo – vtedy Luxemburgské predsedníctvo – za všetkých 25 členských štátov EU. Na to, aby Konvencia začala žiť svoj vlastný – efektívny život a plniť ciele, ktoré si predsavzala, či už vytvorením medzinárodného fondu pre kultúrnu diverzitu, ktorý by efektívne mohol podporovať výmenu kultúrnych tovarov a služieb, a tiež aj podporovať kultúru menej rozvinutých štátov a medzikultúrny dialóg je potrebné, aby konvenciu ratifikovalo čo najviac štátov, ktoré sú združené v UNESCO. Preto by som chcel v mene SKKD aj IF CCD poprosiť všetkých prítomných, aby v rámci svojich možností využili všetky prostriedky na to, aby podporovali pristúpenie, či ratifikáciu Konvencie štátmi, ktoré tak ešte neurobili.

Podľa článku 3 Konvencie z roku 2005 (ako sa tiež zvykne nazývať) sa „Konvencia uplatňuje vo vzťahu k politikám a prostriedkom, ktoré členské strany prijmú na ochranu a podporu rozmanitosti kultúrnych prejavov.“ Termínom „kultúrne prejavy“ sa rozumejú tie prejavy, „ktoré sú výsledkom tvorivosti jednotlivcov, skupín a spoločností a ktoré majú kultúrny obsah.“ Tieto prejavy priamo súvisia s produkciou, rozširovaním a distribúciou kultúrnych tovarov, služieb a aktivít. Práve pre neustálu produkciu kultúrnych aktivít, tovarov a služieb sa rôzne kultúry prispôsobili zmenám vo svojom externom aj vnútornom prostredí a usilujú sa o svoje zachovanie. A naopak, kultúry, ktoré nedostatočne produkujú, rozširujú a distribuujú kultúrne aktivity, tovary a služby, ktoré vyjadrujú ich vlastnú identitu, riskujú svoje odumieranie, či prípadný zánik. Túto myšlienku by som chcel zvlášť podčiarknuť, pretože si myslím, že aj na našom 5 miliónovom Slovensku sa ešte stále nájdu ľudia, ktorí si myslia, že tí, ktorí kultúru tvoria, ju tvoria len pre svoje vlastné potešenie, poprípade preto, že sa nevedia živiť nejakou inou, „poctivou“ prácou a svoju odmenu si za túto prácu – za tvorbu – snáď ani nezaslúžia, zvlášť, keď pochádza zo štátnych zdrojov. Vychádzam aj z toho, že v štátnom rozpočte SR bolo minulý rok vyčlenených na kultúru (vrátane cirkví) okolo 0,5% z HDP, čím sa v podpore kultúry ocitáme na chvoste členských štátov EU. Znepokojujúce je aj to, že od vzniku samostatného Slovenska má podpora kultúry klesajúcu tendenciu (1992 – 0,9% HDP, 2007 – 0,5% HDP) Pritom, podľa výskumu, ktorý si dala urobiť Európska Komisia v roku 2006, sa v európskej dvadsaťpäťke vracia z oblasti kultúry do štátneho rozpočtu priemerne 2,5%. Na Slovensku nám chýba systematická podpora umeleckej tvorby. Preto je otázna aj udržateľnosť kvality kultúrnych tovarov a služieb. Na štátnej úrovni postrádame zmeny systému financovania kultúry, napríklad z čistého zisku z lotérií, ako je to vo viacerých krajinách EU. Jeden príklad na porovnanie: Vo Fínsku, ktoré má približne rovnaký počet obyvateľov ako Slovensko, je každoročne na tvorivom štipendiu asi 2500 umelcov, pričom dĺžka štipendia je 1 až 5 rokov a jeho výška okolo 1200 EUR mesačne. Na Slovensku štipendiá udeľujú umelecké fondy z 2% odvodov, na ktoré sa umelci podľa zákona skladajú zo svojich honorárov, pričom ich dĺžka málokedy presahuje 3 mesiace a ich výška je 125 až 160 EUR mesačne. (4000 – 5000.- Skk) Zo spomenutého vyplýva, že kultúrne politiky a prijímané opatrenia hrajú pri ochrane a podpore kultúrnych prejavov kľúčovú úlohu a zasluhujú si oveľa väčšiu pozornosť zo strany miestnych autorít.

Zaujímavé je tiež porovnanie ekonomicky rozvinutých a rozvíjajúcich sa krajín. Zdá sa, že rozvinuté štáty to chápu a veľká väčšina z nich má precízne vypracované stratégie štátnej kultúrnej politiky a venuje sa jej problémom a potrebám s plnou vážnosťou. Rozvojové krajiny tiež majú kultúrne politiky, či prostriedky na ochranu a podporu kultúry, ale tie sú menej prepracované, resp. mnoho opatrení nie je prijímaných, či implementovaných páve pre nedostatočné vnútorné zdroje. Jedným z možných zdrojov pomoci pre tieto krajiny by mohol byť práve Medzinárodný fond pre kultúrnu diverzitu, zriadený v zmysle článku 18 Konvencie. Z Konvencie tiež vyplýva, že skutočná rozmanitosť kultúrnych prejavov, či rozmanitosť sama nie je možná, ak zúčastnené strany nebudú mať dostatok finančných zdrojov vnútri svojich hraníc vytvoriť prostredie, ktoré povzbudzuje jednotlivcov tvoriť, produkovať, rozširovať a distribuovať svoje vlastné kultúrne prejavy, alebo mať k nim prístup. V rámci Konvencie z roku 2005 je Medzinárodný fond definovaný podobne, ako v Konvencii z roku 2003 (O ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva) a Konvencie z roku 1972 (O ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva). Rozdiel je v tom, že príspevky členských strán do fondu Konvencie o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych vyjadrení sú dobrovoľné, zatiaľ čo v prípade predošlých Konvencií sú povinné a pevne stanovené percentom príspevku do UNESCO. To by mohlo spôsobiť určité problémy pri napĺňaní úlohy fondu. Ale týmto problémom sa už zaoberá medzivládny výbor, ktorý prvýkrát zasadol koncom minulého roka v Ottave v Kanade.

V súvislosti s tým, že pre zmysluplný medzikultúrny dialóg, výmenu a rozširovanie kultúrnych tovarov a služieb je potrebné zdravé a stimulujúce domáce prostredie, by som ešte rád spomenul článok 13 Konvencie, ktorý hovorí: o Začlenení kultúry do trvalého rozvoja

 

13. Zmluvné strany sa usilujú o začlenenie kultúry do svojich rozvojových politík na všetkých úrovniach s cieľom vytvoriť priaznivé podmienky na trvalý rozvoj a v rámci toho podporovať aj aspekty súvisiace s ochranou a podporou rozmanitosti kultúrnych prejavov.

Na túto tému si dovolím pár poznámok zo štúdie profesora Throsbyho z Austrálie o implementácii tohto článku do národných kultúrnych politík.

„V roku 1998 na Medzinárodnej konferencii o kultúrnych politikách pre rozvoj v Štokholme sa 150 vládnych zástupcov dohodlo na tom, že kultúrna politika je jedným z kľúčových komponentov stratégie rozvoja a že kultúrnu dimenziu je nutné presunúť z okraja rozvojového zmýšľania do jeho centra. Súhlasili s tým, že vlády by mali považovať kultúru a kultúrnu politiku za kľúčovú súčasť vnútorného trvalo-udržateľného rozvoja. Napriek jednoznačnému súhlasu s touto myšlienkou proces jej implementácie vo väčšine krajín stagnuje. Hoci myšlienky ekonomickej udržateľnosti a udržateľnosti životného prostredia zahrnuli do rozvojových politík v mnohých štátoch, záujem zahrnúť do nich aj kultúru je zriedkavý. Ako v rozvinutých, tak aj v rozvojových krajinách sa v kontexte trvalo-udržateľného rozvoja prehliadajú väzby medzi ekonomickým a kultúrnym rozvojom. A práve v tejto súvislosti bol do Konvencie z roku 2005 zaradený článok 13, ktorý hovorí o tvorbe kultúrnej politiky na národnej úrovni a vnášaním kultúrnej dimenzie do ekonomických cieľov prispieva k vytváraniu trvalo-udržateľného rozvoja.“

Iste sú to múdre slová a takto povedané to znie celkom zmysluplne, ale keby sme začali diskutovať o tom, aké sú to vlastne väzby medzi kultúrou a ekonomickými cieľmi v rámci trvalého rozvoja a akým spôsobom sa majú tieto vzťahy premietnuť do národných politík narazili by sme na množstvo problémov, ktoré prekonať vôbec nie je ľahké. A práve pre rozdielnosť ekonomického rozvoja v rôznych štátoch, v čase globalizácie, či diktátu všadeprítomnej ruky trhu je veľmi ťažké stanoviť nejaký univerzálny recept, ako na to. Ale aj keď si jednotlivé štáty (podľa úrovne svojej legislatívy a rozvoja) budú sami určovať aké prostriedky na ochranu a podporu rozmanitosti kultúrnych prejavov použijú a prijmú, nemôžu sa vyvíjať osamote, v izolovanom prostredí. A v tomto zmysle hrá nezastupiteľnú úlohu medzikultúrny dialóg, aby krajiny koordinovali svoj postup pri budovaní svojich kultúrnych politík.

Na začlenenie kultúry do trvalo udržateľného rozvoja a vlastne aj na zintenzívnenie a rozvoj medzikultúrneho dialógu ponúka prof. Throsby pár základných téz, v rámci ktorých by mali štáty postupovať:

  • Žiadna politika, alebo opatrenia sami o sebe neprinesú trvalý kultúrny rozvoj, skôr je potrebný balík politických opatrení, ktoré sú rozdielne v závislosti na rôzne potreby jednotlivých krajín.
  • Z tohto dôvodu formulácia kultúrnej politiky nie je len zodpovednosťou jednotlivých ministerstiev, ale vyžaduje spoluprácu zástupcov ďalších vlád a agentúr, zaoberajúcich sa ekonomickým, sociálnym a kultúrnym rozvojom.
  • Uznanie ekonomického potenciálu kultúrneho priemyslu prináša praktickú cestu, ako vniesť kultúru do širšieho programu ekonomického rozvoja. Zároveň však musí byť uznaná schopnosť takejto politiky prinášať kultúrny, ako aj ekonomický prospech, čo predpokladá jasné uznanie rozdielov medzi ekonomickou a kultúrnou hodnotou a prínosu kultúry do ekonomiky.
  • V súlade s tým, ako nevyhnutný predpoklad každej trvalo-udržateľnej rozvojovej politiky, musí byť venovaná pozornosť potrebám tvorivých umelcov a umeleckým organizáciám a jasný postoj vo vzťahu k zachovaniu hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva.
  • Náležitá pozornosť by mala byť venovaná dlhodobým investíciám do infraštruktúry, čo zahrňuje: fyzickú infraštruktúru – podporu kultúrnej produkcie, distribúcie a odbytu, inštitucionálnu infraštruktúru – podporovať verejné kultúrne organizácie a agentúry, právnu a regulačnú infraštruktúru – efektívny režim autorského práva a finančnú infraštruktúru – pripraviť vhodné prostredie na príspevky finančných služieb.
  • Keďže skutočný proces trvalého kultúrneho rozvoja presahuje hranice spoločností, z dlhodobého hľadiska je veľmi dôležité vybudovanie lokálnych štruktúr a aby rozhodnutia a alokácia zdrojov pre kultúru bola čo najskôr pridelená miestnym úrovniam.

 

Iste so mnou budete súhlasiť, ak poviem že tieto tézy sú aj základom politiky úspešného a zmysluplného medzikultúrneho dialógu. A takisto, že v tejto oblasti máme na Slovensku ešte čo doháňať. Slovenská (a nielen umelecká) verejnosť je v súčasnosti značne roztrieštená, spolitizovaná a SKKD chýba na túto tému vecná a odborná diskusia. Kultúrna politika štátu, jej stratégia, či medzikultúrny dialóg nesmú závisieť od toho, ktorá politická strana je pri moci. Potrebuje jasnú, systematickú líniu, ktorá – už aj vzhľadom na zodpovednosť, ktorú SR na seba prevzala vstupom do EU, či ratifikáciou Konvencií UNESCO - zabezpečí trvalý rozvoj kultúry či už na národnej, alebo medzinárodnej úrovni.

Skutočný medzikultúrny dialóg je podmienený porovnateľnosťou podmienok existencie a rozvoja jednotlivých kultúr, vstupujúcich do tohto dialógu. Preto je pre SKKD toto stretnutie prioritne dôležité z hľadiska možností vzájomne sa inšpirovať o spôsoboch efektívneho zabezpečenia podmienok pre rozvoj kultúrnych prejavov, a to jednak vo vnútri jednotlivých štátov, ako aj v možnostiach uplatnenia sa týchto prejavov na medzinárodnom poli.

Ďakujem za pozornosť

                                                                                  Jozef Švoňavský,

                                                                                  Člen Grémia SKKD

31.3.2008

Promo IFCCD

použiť flash player !!!

Návštevnosť do 14.5.2020

Návštevnosť od mája 2020

099076
Dnes
Včera
Tento týždeň
Minulý týždeň
Tento mesiac
Minulý mesiac
Celkove
157
29
186
97181
11286
944
99076

Your IP: 3.80.5.103
2021-06-22 10:11

Rozhlasové vysielanie

Rozhovor predsedu SVÚ P. Kráľa (relácia Ľudia, fakty, udalosti)

Rozhovor predsedu SVÚ P. Kráľa v Slovenskom rozhlase (relácia Ľudia, fakty, udalosti)

(potrebné nainštalovať a povolit flash player)

Besedu o aktuálnych problémoch a možných riešeniach v oblasti kultúry na Slovensku najbližšie pripravujeme v Komárne.

Uskutoční sa v piatok 23. februára 2018 od 14:30 v Monarchia CAFÉ, Nádvorie Európy 3.

 

 

Zaostrené - rádio LUMEN

Rozhovor Pavla Kráľa a Ľuba Beláka v rádiu LUMEN 29.9.2012

(potrebné nainštalovať a povolit flash player)